Umenie Jara Šuleka, i keď mnohokrát vynímané z radov semi-automatickej a kvázi-surrealistickej vzorky slovenskej tvorby z konca dvadsiateho storočia, je nositeľom nových základov svojského spôsobu zachytávania a reagovania na všetko pohlcujúci globálny hyper-kapitalizmus, archi systém, ktorého ústredným javiskom sa stalo Slovensko, a ktorý zmonopolizoval politickú, ekonomickú a sociálnu scénu. Bohatý kolorit Šulekových malieb, nevýrazné močaristé hranice neúprosne stekajúce do seba, pripomínajú relativistické zmeny globálneho hyper-kapitalizmu. Masová výroba systému, používanie krikľavých farieb priťahujúcich zrak takou silou a atrakciou na Slovensku, presne ako v starých predstavách „Západu", rozširujú svoj priestor cez štruktúry tradične konzervatívnej spoločnosti Slovenska.

Ako postrehnuteľné Šulekove postavy nevýrazných humanoidov, tak aj občan Slovenska, obklopený viacfarebným olejom mažúcim hyperkapitalistickú mašinériu, je stále viac izolovaný od dlho prežívajúcich inštitúcií nukleárnej rodiny a blízkej interakcie komunít: vyvíjajú sa nové vzťahy, vzťahy nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi divákom a celebritou, spotrebiteľom a spotrebovaným. Šulek znázorňuje strategické poddávanie sa moderných obyvateľov Slovenska rodinným záväzkom tradičnej spoločnosti, smerujúc k rapídnemu asimilovaniu so spoločenskými transformáciami Západu a jeho nekonečného rozmachu produktu.

Tvorba Glenna Browna priamo vyzýva na porovnávanie so Šulekovou tvorbou. Avšak Brown je podstatným komentátorom postmoderny, jeho vizuálnym trikom je aplikácia presakujúcich ťahov štetcom poukazujúcich na chameleónový relativizmus modernej spoločnosti. Okrem práce s postmodernizmom a priamym sociálnym a politickým komentárom, ilustruje rovnako aj rapídny rozpad tradičných absolútnych hodnôt (podstatne erodujúce na Západe počas dvadsiateho storočia, ale inkubované v štátoch, akým je aj Slovensko) a výsledného jedinca a komunálny chaos, ktorý môže byť upokojený len vyšším množstvom sofistikácie masového produktu. Vo svojich organických fyzikálnych kvalitách sa Šulekova tvorba podobá na krv a črevá Jakea a Dinosa Chapmanovcov: samotné Šulekove organistické formácie nikdy nedosiahnu extrémy Chapmanovských trans-realistických a mŕtvolných hnilôb, miesto toho súvisia s masovou produkciou ako sa tá má prejavovať v predstavivosti jedinca: atraktívne, čerstvo, popletene, beztvaro a naveky zmiešane s psychotickou túžbou vlastniť.

Šulek preto jedinečne spracúva dva naprosto nepriateľské druhy bytia, kreatívny génius umelca, ktorý skostnatel v Slovenskom svete umenia a anabolická jazda smerom k vizuálnemu zachyteniu služieb obyvateľstvu, v ktorej potomok prevažne poľnohospodárskej spoločnosti zahŕňa symboly, ozdoby a svetonázor o hodnotách podstatne odlišných, ale prirodzene globalizovaných. Ako také to ilustruje nevyhnutný a nezlučiteľný tlak medzi dôkladnosťou slovanského mysticizmu v umení a žravým a bezcitným materializmom. Šulekove vlastné pracovné metódy ilustrujú spôsoby, akými sa tieto dve nezlučiteľné oblasti prelínajú a možno dokonca potvrdzujú jedna druhú. Šulekove vlastné metódy interpretácie vonkajšieho duchovného sveta
a existencie, protichodné vnútorným a internalizovaným dialógom, ktoré apelujú na Freudove analýzy, dospievajú do popredných šamanistických konotácií, ktoré sa paradoxne používajú na dosiahnutie vysokej vierohodnosti v súčasnom umení. Parodický fetiš znázorňovaný bratmi Chapmanovcami (zdanlivo starodávne práce kmeňového umenia, ktoré prezrádza neomylný symbolizmus McDonalda, alebo podobné archeologické nálezy utvorené z plastických detských masiek Pascuale Tayoua), ako aj Šulekove maľby, všetky sa snažia objasniť dnešnú percepciu sveta a spoločnosti prostredníctvom prostriedkov, ktoré Osvietenstvo vnímalo ako barbarské a nelogické. Táto forma súčasného mysticizmu, ktorej prvotnými predchodcami boli surrealisti a dadaisti, dozrela do formy, ktorá dokáže vážne vyzvať a vytvoriť polemiky okolo najrôznorodejších politických, hospodárskych, ako aj kulturálnych otázok.

Miroslav Klebercz de Rethe, Londýn (Anglicko)

Legendárna veta Paula Kleea o tom, že umenie nereprodukuje viditeľné, ale robí viditeľným - sa stala tým povestným vystihnutím umeleckej tvorby, ktoré dodnes pôsobí ako silná aura pri otváraní neviditeľných dvier do sveta umenia. Odhaľovanie vecí zdanlivo neviditeľných patrí k vyššej výbave umelca, pre ktorého kĺzanie sa po vyblýskanom povrchu chvíľkového úspechu je stratou energie. Som presvedčený, že tieto dvere precízne otvoril aj slovenský maliar Jaro Šulek. Maliar, ktorého s veľkým švajčiarskym vizionárom spája tá duchovná podstata dobrého umenia: ponáranie sa na ceste za tichom a v hlbočine pútnikov s lesnými tajomstvami nachádzanie osobného príbehu s originálnymi výtvarnými kapitolami.

V prípade Jara Šuleka sa tieto kapitoly pretavili do mnohých dotykov s energiou ľudí. Stopy človeka a jeho túžob maľujú často až bizarné kompozície v abstraktných priestoroch, ale s pevným a jasným výrazom. Všetko sa koncentruje v ľudských tvárach. Tam sa odzrkadľuje bolesť, úzkosť, hnev, nádej i láska. Kontrasty ľudských pocitov sú rozmanité a kontrastné ako jeho charakteristické obrazové plochy. Aj sám autor pripúšťa surrealistické unášanie sa psychickým automatizmom a prúdmi podvedomia, ale výtvarné impulzy u neho nespočívajú len v snoch, či erotike, ako to bolo v prípade surrealistov. Jeho prvotnou inšpiráciou je každodenná realita okolo nás. Jej neuveriteľná významová farebnosť sa kóduje do čitateľných znakov maliarskeho rukopisu. Ten je tvorený technikou dekalku, ktorý sa stáva pomocníkom umelcových zámerov. Škvrny rozbíjajú obraz na mozaiku autonómnych polí, ale tieto fragmenty sa vzápätí spájajú do celkov, aby vytvorili novú skutočnosť - alebo tiež, zviditeľnili veci vynárajúce sa zo zabudnutia.

Jaro Šulek patrí k mladej generácii slovenských maliarov, ktorí pokračujú v rozvíjaní princípov tradičného závesného obrazu. Ctia si remeslo, ale to im nebráni experimentovať. Miera umeleckého risku je vyvážená suverénnym ovládaním skladby obrazových kompozícií a nanášania maliarskych pigmentov. Aj v prípade Jara Šuleka cítiť rafinovanú hru s farbou, ktorá vytvára figuratívne tvary, amorfné plochy, ale aj mnohoraké ľudské emócie. Maliar vie, že koľko energie vloží do svojich obrazov, toľko sa jej vyžiari na diváka. Nekalkuluje s jeho vkusom, ale berie ho ako partnera v spoločnom rozhovore - o kráse a škaredosti, dobre i zle, nehe i agresii. Jaro Šulek tak provokuje divákovu myseľ, ale zároveň mu prináša veci, ktoré má rád... Je to krehká rovnováha umeleckej citlivosti.